Moja cesta do pralesa

Je tichý novembrový večer roku 2015. Vraciam sa do svojho nového, už čiastočne zabývaného bytu. Chce sa mi plakať. Sadám si na oranžovú dvojsedačku a chúlim sa do teplej deky. Niečo je zle…

Dnes kolegovia spomínali, aké horúce bolo toto leto. Snažím sa si tieto spomienky vybaviť no nedarí sa mi. Iste, spomínam si na pár teplých večerov v parku. Ale nie je to ono. Postupne si vybavujem letné prázdniny z dôb minulých. Tomu hovorím leto! Keď si to teplé počasie môžete vychutnať. Keď slnečné lúče prehrievajú celé vaše telo. Keď na koži cítite vodu a vánok. Keď sa smejete a beháte. Keď ste vonku! Cesta do a z klimatizovanej kancelárie vám to nemôže nikdy poskytnúť. Možno iba záblesky, ktoré vám pripomínajú o čo ste prišli.

Dovoľujem slzám opustiť moje oči a ovlažiť suchú tvár. Už nechcem žiť v meste!

Prichádza úľava. A nápad. Je to tak jasné! Musím odísť na ostrov. Na nejaký ostrov pekne ďaleko. Na miesto s panenskou prírodou. A s teplým podnebím pretože letnú kolekciu vo svojom šatníku mám radšej. Poskytuje mi viac voľnosti.

dsc08653

Tak dobre. Odsťahujem sa na nejaký ostrov. Vidím dve možnosti. Latinská Amerika, ktorá ma stále lákala. Alebo Ázia, ktorá ma pre zmenu nelákala nikdy. A navyše tam teraz majú neuveriteľný dymový oblak z toho, ako si tam vypaľujú pralesy, kreténi.

Nedokážem si to celkom vysvetliť, ale srdce ma ťahá viac týmto smerom. Možno je to predstava západného človeka o Raji. Volajú to Bali. Chcem si tiež nájsť takéto svoje Bali a žiť tam. Šťastne a slobodne. V teple. Asi to bude tým. Uzatváram svoje úvahy s jasnou dôverou v to, že si ma to správne miesto nájde samo. Nech to bude kdekoľvek na svete.

Na druhý deň

Sedím na tom istom mieste. V tom istom byte. V približne rovnakú hodinu. Pohľad mi padne na zbierku Pravého domáceho časopisu. Bezmyšlienkovite vylovím nejaké staršie číslo a začítam sa. Zachránit si svůj kousek PRALESA. To je názov článku od Milana Jeglíka. A sme doma! Krásne to do seba zapadá… Tak jo! Sumatra znie ako skvelý začiatok.

dsc_0004

Dva mesiace predtým | September 2015

Mám chuť na sladké. Vylovím peňaženku a kráčam do kuchynky na treťom poschodí presklenej kancelárskej budovy. Študujem ponuku. Nič bez obsahu palmového oleja. Nechávam si zájsť chuť. Už rok som si nekúpila ani jedinú vec, ktorá by ho obsahovala. Áno, je to už rok, čo som sa dočítala o mŕtvych a dokaličených orangutanoch, ktoré padajú za obeť tomuto nechutnému priemyslu. A ja som sa rozhodla, že ho podporovať nebudem.

Myslím, že je čas. Už tak nestačí iba žiť. Treba to šíriť. Začínam zisťovať, čo všetko je nutné, aby som docielila zmenu ponuky miestnych automatov.

Stretávam kolegu, ktorý sa práve vrátil zo služobky v Malajzii. Rozpráva mi svoje nepríjemné skúsenosti s dymom, ktorý spôsobuje silné stavy nevoľnosti. Vraj kvôli tomu takmer neodletel. Pralesy Juhovýchodnej Ázie sú v plameňoch. Vraj sa už uhasiť ani nedajú. Horia rašeliniská…

Kadiaľ chodím, všade o tom rozprávam. Aby som ľuďom otvorila oči. Aby si spojili súvislosť medzi svojim spotrebným chovaním a stavom planéty.

November 2015

Študujem web projektu Green Life. Pozerám voľný turnus. Marec/apríl, to by mi vyhovovalo. Googlim ceny leteniek. Nie sú nijak extra drahé, ale naša firma má predsa v Malajzii pobočku. To by bolo, keby mi letenku zaplatili. Mohli by ma tam poslať na nejakú pracovnú cestu… Zasnívam sa.

Je mi jasné, že to sa nestane. Mám na starosti európske projekty a som projekťák junior. Len tak sa tam nelieta. Musela by som byť VIP. Ale aj tak, bolo by to fajn, letieť tam Emirates a v Business Class…

emirates

Na druhý deň

Pracujem. V preklade – sedím vo svojom kúte open space-u zahľadená do monitoru. Zachytím pohyb sprava. Otočím sa. „Ahoj. Počuj, Marti, ty pracuješ na IVR projektoch, že? Mám tu jeden väčší, s ktorým by som potreboval pomôcť. Ale znamenalo by to pracovať asi mesiac v Malajzii. Je to naplánované na jar budúceho roku. Približne marec/apríl. Mala by si záujem? Pošlem ti podklady, pozri na to a dáš mi vedieť, dobre?“ Robíš si srandu?! Prebehlo mi hlavou a asi to zo mňa vypadlo aj nahlas. Plácli sme si.

December 2015

Príjemný svieži večer s vôňou zimy a košických Vianoc. Objímame sa na uvítanie. Všetci žiarime a smejeme sa. Odkedy sme zmaturovali, stretávame sa každý rok. Vždy v tomto období. Je krásne ich znovu vidieť. Dávame si kolečko, aby každý zhrnul čo je v jeho živote nové. Zatiaľ ‘máme’ iba jedno dieťa. Už sa to pomaly začína, ale na svoj vek sme dosť pozadu. To je ta „inteligencia“ spoločnosti. Kariéristi…

Miro sa sťahuje do Nemecka. Ajťák to má všade jednoduché… Ide za priateľkou. Všetky obdivujeme jej krásu na fotke. Petra zmenila firmu. V rámci svojej práce veľa cestuje. Mimochodom sa obchodne stretáva aj s Marcelom, ktorý ma vlastný penzión. Ivka má tiež novú prácu. Produktová manažérka pre známu značku. Janko je  práve pracovne asi v Juhoafrickej republike, takže nedorazí. Myslím, že na seba môžeme byť hrdí.

„A čo ty Maťka?“

Ja sa sťahujem na ostrov. Ešte neviem, na aký ani čo tam budem robiť, ale nejaká práca sa vždy nájde. Na jar idem omrknúť Áziu a keď sa mi tam bude páčiť, tak sa tam presťahujem. Mňa to už v meste nebaví. Do roka dávam výpoveď.“

dsc08591

Február 2016

Streda. Naozaj nepríjemné ráno. Niečo na mňa lezie. Ale fakt silno. Ostávam doma a beriem si ‘sickday’ na najbližšie 3 dni. V pondelok budem ako rybička…

Pondelok ráno.

Volám šéfovi, že to asi nebude len tak a idem k lekárovi. Dostávam neschopenku a ostávam takmer pripútaná na lôžku ešte ďalšie dva týždne. Ledva zvládam uvariť si čaj. Po zvyšok dňa iba spím. Nevládzem nič.

Veľmi jasne si uvedomujem, že mať peniaze a čas nestačí. Bez energie je vám to úplne na houby.

Čas + Energia + Peniaze = Sloboda v dnešnom svete?

Predstava, že by som o pár týždňov mala letieť cez pol zemegule a bojovať s aklimatizáciou, ma oslabuje ešte viac. A tú chladničkoidnú kanceláriu si ani nechcem predstavovať. Aziati si veľmi potrpia na prestíž. A keď firma má na to, aby v štyridsiatich stupňoch vonkajšej teploty vychladila svoju budovu na 15°C, tak to urobí.

Nezáleží na tom, že tam všetci sedia v lyžiarskych bundách a smrkajú. Nikto tým kolieskom neotočí. Asi aby sa mohol klepať na hrudi až bude rozprávať pred známymi, pre akú spoločnosť pracuje…

Fakt zvláštna kultúra. Ešte raz mi pripomeňte, prečo ma to ťahá práve tam?

Cítim, že môj oslabený organizmus sa z toho bacila bude oklepávať ešte pekne dlho. Aby som teraz ešte riešila prípravy na cestu? To nedám.

Prosím vesmír, aby som nikam nemusela, že si letenku kľudne zaplatím sama. Že mu ďakujem za túto možnosť, ale že zdravie je teraz na prvom mieste.

Píšem kolegovi, či už máme termín a letenky.

Na druhý deň

Odpisuje s ľútosťou. Bohužiaľ mi musí oznámiť, že sa klient na poslednú chvíľu rozhodol využiť lokálneho projekťáka. Aby ušetril.

A ja znovu ďakujem. Všetok stres zo mňa padá. Mám čas dať sa do poriadku a následne dopísať svoju knihu. Na Sumatru vyrazím v auguste.

Pokračovanie nabudúce :)

 

Marta Štolfová

Autorka ebookov Prvé kroky k životnej zmene , Ja a životné poslanie a REDIZAJN ŽIVOTA. Žijem. Cítim. Tvorím. Učím sa a Učím. Po svojom. Verím, že život je niečo viac ako každodenné povinnosti. Ako svoje POSLANIE vnímam predávanie informácií o tom, ako žiť život podľa vlastných predstáv, nespútaný hranicami a obmedzeniami (ktoré existujú aj tak iba v našej hlave). Ukazujem cesty, ako sa stať tvorcom vlastného života. Učím ľudí snívať vo veľkom a ŽIŤ SVOJE SNY. Život je príliš krátky na to, aby sme ho neprežili vo FLOW.

Komentáre

    Pridať komentár

    * Nezabudnite na povinné pole.