Ako prekonať neistotu a ísť vlastnou cestou

O čom som hovorila na konferencii osobného rozvoja Rise & Shine (23.10.2016)…

Kráčať vlastnou cestou

Domnievam sa, že každý z nás si pod pojmom vlastná cesta predstavuje niečo iné. A dovolím si tvrdiť, že je mnoho takých, ktorý nevedia, čo si pod tým predstaviť.

Pre mňa to znamená žiť podľa toho, ako ja cítim, že je pre mňa správne, nezávisle na tom, ako si môj život predstavuje moje okolie, čo odo mňa očakávajú rodičia, čo mi predostrela spoločnosť alebo čo si naplánovalo moje minulé ja.

Znamená to pre mňa žiť autenticky v každom okamihu.

Otázkou nie je, či chcete túto cestu nasledovať. Otázkou je: Ste ochotný ju nasledovať?

Dnes ako tu stojím môžem povedať, že kráčam vlastnou cestou.

Posledný rok sa na workshopoch stretávam s ľuďmi a pozorujem, že všetci chceme jedno. Byť šťastný.

Pocit šťastia zažívame keď cítime, že to čo robíme, čomu venujeme svoj obmedzený čas tu na Zemi, nám dáva zmysel. A ten zažívame vtedy, keď nasledujeme svoju vlastnú cestu.

Mňa napĺňa zdieľanie. Veľmi ma baví písať o tom, čo som sa na svojej ceste životom naučila. Baví ma učiť sa, pozorovať, reflektovať svoje skúsenosti a nachádzať súvislosti. Som rada, že môžem tieto myšlienky posielať ďalej. Cítim, že toto je moje vyjadrenie autentickej cesty životom.

Predchádzali tomu ale dlhé roky postupného objavovania. Už na škole ma trápila zásadná životná otázka – čo je mojim životným poslaním. Čomu mám zasvätiť celý svoj život, aby som ho nepremárnila. Bola som z toho v neustálom strese, pretože som vnímala, ako mi život tečie pomedzi prsty. A ja som stále nevedela.

Nič z toho, čo som robila som nerobila na 100%. Z jedného jednoduchého dôvodu. Nechávala som si zásoby energie na to, keby sa náhodou to moje poslanie ukázalo niekde inde.

Zlom

V posledných rokoch som si prešla niekoľkými zlomovými bodmi, kedy som rozhodovala o svojom ďalšom osude. Bola to taká malá vojna medzi tým, čo som cítila, že chcem a tým, čo bolo „normálne“. V každom tom prípade, mi to od prvého impulzu až k finálnemu rozhodnutiu trvalo niekoľko mesiacov až rok. Toľko premárneného času!

A ešte k tomu to bol čas, kedy som stagnovala. Nevedela som sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať. Nemusí to tak mať každý, ale mňa definuje veľká vnútorná túžba po raste, po posune. Preto si viete predstaviť, ako trýznivé pre mňa bolo, stáť na mieste a nemôcť sa pohnúť.

A tak som hľadala spôsoby, ako sa rozhodnúť. A došla som k tomuto:

 „Všetky odpovede máme v sebe.“

Čo vo vás toto prehlásenie vyvoláva? „Všetky odpovede máš v sebe.“

Už vám niekto povedal: „To musíš vedieť najlepšie sám.“?

Nájde sa tu niekto, kto má z tohto tvrdenia rovnaký pocit ako som mala ja? – Všade sa to píše, musí to byť pravda. A vlastne mi to aj dáva zmysel. Tak sedím, počúvam… ticho. V lepšom prípade. Inak počujem zo svojho vnútra iba zúfalé kričanie: „Neviem! Ja neviem čo mám robiť!“ poznáte to niekto?

„Všetky odpovede máš v sebe.“ To tvrdenie má jedinú chybu. A tou je, že za ním nenasleduje popis techniky, ako sa k tým odpovediam dostať.

Intuícia

Ten vnútorný hlas, ktorý pre nás tieto odpovede má, nazývame intuícia.

Ja tvrdím, že intuícia funguje na princípe: „Nasleduj bieleho králika.“ Poznáte to z Metrixu? Videli ste film Matrix, že? Ako tam Neo nasleduje tetovačku bieleho králika? A on tiež nevedel, že sa králik objaví vo forme tetovačky…

Každý máme svojho bieleho králika. Tento králik nám ukazuje, aký krok máme urobiť bez toho, aby sme sa dozvedeli prečo. Nevieme, aký význam to v našom ďalšom živote bude mať a aký bude ďalší krok. Nevieme, čo nás čaká za rohom. Ale mali by sme vedieť, že mu môžeme dôverovať. 

Intuícia sa prejavuje nenápadne a nie je jednoduché ju počuť. My ju totiž musíme cítiť. Prehovára k nám prostredníctvom pocitov. Nežne nám našepkáva ‘toto áno’ alebo ‘toto nie’.

Jeho volanie sa prejavuje dvomi druhmi pocitov:

1. Prvý je, keď nás niečo veľmi zaujme. Akoby samo pritiahne našu pozornosť. Napríklad pri nejakej činnosti cítime flow. Znamená to, že by sme sa jej mali venovať viac.

2. Druhý, keď niečo vo svojom momentálnom nastavení potrebujeme zmeniť. Keď cítime, že tak, ako to je, to nie je v poriadku. Napríklad sa niekde necítime dobre. Zrejme je čas zmeniť priestor / spoločnosť. Skrátka urobiť nejakú zmenu.

Pocity sú spojené s našim telom a našim vnímaním. Aby sme dokázali signály vnímať,

1. potrebujeme umlčať hlas, ktorý v nás v panike kričí: „Ja neviem. Neviem čo mám robiť.“ – to sa stane vtedy, keď si uvedomíme, že v skutočnosti tu odpoveď naozaj máme v sebe. Keď prijmeme, že síce ešte nedokážem túto odpoveď počuť, mám ju. To je prvý krok.

2. Druhým je že dokážem byť dostatočne ticho, a začnem vnímať vlastné pocity. To si vyžaduje, aby sme boli tu a teraz. Aby sme nepremýšľali nad minulosťou ani nad budúcnosťou. Aby sme najlepšie nepremýšľali vôbec. Pomôže nám, keď sa dostaneme z hlavy do tela.

Na to je výborné zaradiť do svojho života nejaký druh meditácie. Pre niekoho môže byť meditáciou prechádzka v lese, beh alebo nejaký druh umenia, napríklad kreslenie.

Z tých klasických foriem meditácie, kedy v tichosti sedíte s rovnou chrbticou, môžem odporučiť meditáciu vipassana. Tá spočíva v tom, že sa sústredíte na svoj dych na veľmi fyzickej úrovni. Učí nás sústreďovať našu pozornosť. Keď sa necháme strhnúť myšlienkou, to znamená, že začneme nejakú myšlienku rozvíjať, a uvedomíme si to, vrátime sa bez dokončenia myšlienky späť k vnímaniu dychu na fyzickej úrovni – dvíhajúcemu bruchu, alebo vnímaniu vzduchu na koži okolo nosných dierok.

Prínos meditácie pocítime hlavne vtedy, keď si jej princípy dokážeme presunúť do každodenného života. Tým myslím, že dokážeme byť vnímavý.

Čím väčšiu prax budete mať v meditácii, tým jednoduchšie ju využijete v bežnom živote.

Biely vs. Šedý králik

Je ešte dôležité odlišovať bieleho králika, ktorý vám ukazuje správnu cestu od králika šedého, ktorý vyjadruje prianie nášho ega. A toto rozlíšenie je vlastne veľmi jednoduché.

Prianie ega je spojené s negatívnymi emóciami – často so strachom, aby sme o niečo neprišli. Napríklad o príležitosť alebo o nejaké istoty.

A na druhú stranu, bieleho králika poznáte tak, že sa ukáže znovu. Možno o niečo jasnejšie. Bude nám opakovane dávať signály až kým ich nevypočujeme. Alebo nezomrieme…

Rozhodovanie a pomoc z okolia

Ak cítite, že potrebujete podporu, dávajte si pozor za kým pôjdete. Ak poznáte človeka, ktorý v oblasti, ktorú riešite, žije tak, ako chcete žiť vy, tak to bude ten správny človek. Ale nepýtajte sa tých, ktorý tak nežijú.

Ja som mala pri svojom rozhodovaní tendenciu pýtať sa snáď každého v mojom okolí, čo si o mojom nápade myslí. A to bola chyba. Ľudia sa nás často v najlepšom úmysle snažia zachrániť pred sklamaním. Prenášajú na nás svoj vlastný strach.

Ono je vlastne veľmi bezpečné pýtať sa iných, ako by sme sa mali rozhodnúť, prípadne prijať ich očakávania. Prečo? Pretože keď to nevyjde, budeme mať vinníka! To kvôli nim mám skazený život, to oni zo mňa chceli právnika, manažéra alebo ja neviem čo…

Lenže pravda je taká, že to my sme sa rozhodli ísť cestou, ktorú nám oni predostreli. Ale mali sme na výber. V každom momente máme na výber. Len my sme zodpovedný za náš vlastný život. Ty sám si zodpovedný za svoj život. A len ja som zodpovedná za ten môj.

Je na nás, či pôjdeme cestou, ktorá nám nevyhovuje ale zdá sa nám bezpečnejšia alebo pôjdeme po ceste, ktorá je pre nás priamo postavená (aj keď to neznamená, že na nej nemôžeme občas zakopnúť).

Keď sa rozhodujeme o svojej budúcnosti tak nikdy nemáme toľko informácií, aby sme vedeli, ako ktorá voľba dopadne. Takže sa rozhodujeme za určitej neistoty. Aby sme sa nezasekli a dokázali sa rozhodnúť, musíme teda pracovať s niečím iným, ako sú informácie. Ja navrhujem, aby to bola dôvera v bieleho králika. Pretože on, to vie.

Dôverujte mu.

Bojíte sa robiť chyby?

Neistota predstavuje strach, že výsledok nebude taký, ako očakávame. Že urobíme chybu. Že prídeme o to, čo máme a neostane nám nič. Budúce možnosti sú neisté a tak sa radšej uspokojíme s tým, čo máme isté. Aj keď to ani zďaleka nedosahuje ideálneho stavu.

Je tu niekto, kto v živote neurobil chybu, prosím vás?

Všetci sme niekedy urobili chybu, chyby. A stále sme tu.

Možno by sme mali prehodnotiť, akým spôsobom sa na chyby pozeráme. Je to pre nás často veľmi osobné pretože chyby vnímame ako vlastné zlyhanie. Keď urobím chybu, tak som zlyhala a to znamená, že…

Nie som dosť dobrá.

…A táto myšlienka veľmi bolí.

Čo keby sme sa na chyby začali pozerať inak? Čo keby sme ich začali vnímať ako príležitosť k tomu niečo sa naučiť, niekam sa posunúť vo svojom vývoji. Čo keby sme ich brali ako skvelú prípravu na budúcnosť?

Ja som sa na škole vždy najviac naučila po teste. Keď som videla to červené more a začala som sa pýtať, prečo je to tak a nie tak?

Robiť chyby je veľmi prirodzené a zároveň výhodné.

Stretávame sa s týmto fenoménom v práci i v živote. Uvediem iba jeden príklad:

Povedzme, že si sa uchádzate o novú prácu. Pravdepodobne sa aspoň jedna z otázok na pohovore bude týkať vašich najväčších prekážok, ktoré ste museli v predchádzajúcej práci prekonať. Nový zamestnávateľ chce vedieť vašu schopnosť vysporiadať sa s nepríjemnými a nečakanými situáciami. Váš budúci šéf nechce niekoho, kto chyby nerobí. Chyby totiž nerobí iba ten, kto nerobí nič. On hľadá niekoho, kto si uvedomil, že urobil chybu, napravil čo sa dalo a poučil sa z nej.

Vydať sa vlastnou cestou je sebecké

Niekto môže mať pocit, že vydať sa na vlastnú cestu je sebecké. Pri predstave, že kvôli tomu opúšťame partnera alebo sklameme očakávania rodičov sa to tak môže zdať. Lenže je to presne opačne.

‎Je od nás sebecké nežiť autenticky a neodovzdať zo seba svetu to najlepšie.

Keď budete kráčať vlastnou cestou, nasledovať bieleho králika, zistíte, že to čo na tejto ceste robíte, vás musí zákonite presahovať. A nebude to niečo, do čoho sa budete nútiť. Nebude to výmysel vášho rozumu – „mal by som pomáhať tam a tam“… Bude to prirodzená súčasť vašej cesty, vášho poslania. Ani nebudete vedieť ako, a budete prispievať svetu viac, ako si dnes dokážete predstaviť. Ono si vás to nájde.

Záverom

Život má byť viac ako len súčet každodenných povinností.

Verím, že čím šťastnejší bude každý jeden z nás, tým krajší tento svet bude.

A ako som povedala na začiatku, šťastie cítime, keď nám to čomu venujeme svoj čas, dáva zmysel. Keď to dáva zmysel NÁM, nie niekomu inému.

Ak sa rozhodnete ísť vlastnou cestou, naplníte svoje poslanie. Dobrá správa je, že tú cestu nemusíte poznať. Stačí nasledovať bieleho králika. On vás touto cestou povedie. Dôverujte mu.

Rada by som túto tému uzatvorila mojou obľúbenou otázkou:

Čo by ste teraz urobili, keby ste nemali strach?

Marta Štolfová

Ukazujem cesty, ako sa stať tvorcom vlastného života. Formou koučingu, konzultácií v prírode či ako lektorka workshopov (naživo i online). Život je príliš krátky na to, aby sme ho neprežili v radosti.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *